úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Dátum narodenia: 31.8.1932 Súčasné bydlisko: Tuscon, Arizona
V horách Zapadajúceho slnka mal úžitok z prorockého daru a potom pozoroval, ako veterný vír vošiel do tábora a priniesol posolstvo o blížiacej sa skaze. Pastor v Northside Fellowship.
V roku 1947 sme nemali ani potuchy, že existuje Posolstvo. V tom čase to bola len pozoruhodná, zázračná služba. Mal som 15 rokov a práve som bol obrátený v malej nedenominačnej letničnej cirkvi vo Visalia, Kalifornia. Dostali sme list od mojej tety, ktorá bola na zhromaždení Branhama v Little Rock, Arkansas, v zbore brata G.H.Browna, a povedala nám, že keby sme niekedy mali možnosť vidieť a počuť toho muža, mali by sme to určite využiť.
Krátko na to prišiel brat Branham do Los Angeles a my sme si ho išli vypočuť. Od toho prvého zhromaždenia, ktoré bolo v roku 1947, zakaždým po tom, keď som mal príležitosť byť na jednom z jeho zhromaždení, bol som tam.
Podľa mňa to, čím sa líšil, bol jeho charakteristický štýl a jeho pokora. Keď prišiel na pódium a povedal, „Dobrý večer, priatelia,“ to bolo odlišné od všetkého, čo som kedy predtým počul. V iných zhromaždeniach som videl mnoho uzdravení, ale ten duch, ktorého som cítil okolo brata Branhama, bol úplne odlišný.
Začal som kázať, keď som mal 17 rokov a vždy, keď som mal byť preč na zhromaždeniach a počul som, že brat Branham bude neďaleko, zrušil som svoje zhromaždenie a išiel som ho počúvať. Vtedy som ani nevedel, že v tomto dni by mal byť nejaký prorok.
Potom, začiatkom 60-tych rokov som začal dostávať pásky brata Branhama. Počul som ho hovoriť, že Malachiáš zasľúbil, že na scénu príde posol, anjel pre Laodicejský vek. Celé toto som počúval a uvedomil som si, že je to on. A vtedy som si začal uvedomovať, že existuje Posolstvo. To bol zlomový bod v mojom živote.
Nebolo mnoho rozdielov medzi učeniami, v ktorých som vyrastal, a spôsobom, akým vyučoval brat Branham, lebo on a náš starý pastor kázal Božstvo a vodný krst tým istým spôsobom. Ale bolo tam jedno učenie, ktoré sme mali, ktoré bolo v protiklade, a to bola komúnia. My sme neprijímali doslovnú komúniu; verili sme tomu, čo sa nazývalo duchovná komúnia.
Vedel som, že brat Branham učil, že by sme mali prijímať doslovnú komúniu – vziať víno a nekvasený chlieb – ale nepoznal som biblický základ pre jeho učenie. Nepoznal som tie konce a všetky tie veci ohľadom toho. Boli sme učení, že ak máte to skutočné, prečo brať náhradu. Opýtal som sa brata, ktorý bol blízky bratovi Branhamovi, či by mi to mohol vysvetliť, ale nemohol. Opýtal som sa, či má brat Branham pásku na tú tému, ale zdalo sa, že nikto o žiadnej nevie. Bolo to frustrujúce. Rozhodol som sa len čakať na ten správny čas a potom sa sám porozprávať s bratom Branhamom.
Osobne som sa stretol s bratom Branhamom vo februári v roku 1964 v Bakersfield, Kalifornia, v reštaurácii, kde spolu s Billy Paulom jedli. Brat Roy Borders, ktorý chodil do nášho zboru a bol v tom čase manažérom kampane brata Branhama, bol so mnou a predstavil ma. Hovorili sme s obidvomi niekoľko minút a brat Branham ma pozval na poľovačku s ním a skupinou bratov v Horách Zapadajúceho Slnka v Arizone.
V tom čase som mal očnú chorobu, ktorá spôsobovala, že som pomaly strácal zrak v pravom oku. Silné slnečné svetlo spôsobovalo, že moje oko sa zaplavilo slzami, tak keď som išiel do Arizony na poľovačku, ktorá začala 27. februára, môj mladší brat Glen išiel som mnou, aby mi pomohol so šoférovaním.
Vážil som si brata Branhama; nešiel som tam, aby som mu bol na ťarchu. Keď počúvate brata Branhama, ako rozpráva ten príbeh na páske, on hovorí, že ja som sa ho opýtal, „Brat Branham, vídavaš videnia aj tu?“ A on odpovedal, „Dôvod, prečo si sa ma to opýtal, je to, že máš problém s okom.“ Nuž, toto sa stalo v rozpätí troch dní. Keď to brat Branham hovorí, znie to, akoby to bol päťminútový rozhovor.
Keď som sa ho pýtal, či vidí videnia, sedeli sme pri obede a on sa opieral o skalu. Práve mi hovoril o Anjeloch, ktorí k nemu prišli tam na hore a o Meči, ktorý sa zjavil v jeho ruke v Kaňone Sabino. Tak, keď sme hovorili o týchto veciach, povedal som, „No, brat Branham, ukázal by ti Boh videnie aj tu?“ - myslel som na miesto podobné ako to, kde sme boli. Len som sa s ním rozprával. No vo vnútri, môj duch k nemu pravdepodobne volal, ale nemal som žiaden zámer zaťažovať ho.
To bolo buď prvý alebo druhý deň, čo sme tam boli. Poľovali sme jeden alebo dva dni a potom v posledný deň poľovačky, brat Branham sedel pri malom stolíku a opravoval si ďalekohľad na puške. V ruke mal šroubovák a na očiach okuliare. Stál som práve neďaleko a fotil som, keď som počul, že brat Branham ku mne hovorí. Povedal, „Brat Doug,“ a jednoducho ten spôsob, akým to povedal, znelo to inak. Obrátil som sa, aby som sa na neho pozrel, a on pozeral rovno na mňa. Mohol som povedať, že bol vo videní. Povedal, „Tvoja matka je v podobnom veku ako ja. Žije v Kalifornii a okolo prstov na nohách má malé nádory.“ Rukou ukazoval, kde boli. Povedal, „Má naplánovanú operáciu. To je Tak hovorí Pán, nebude musieť ísť na operáciu.“ Po pár sekundách povedal, „Vidím zavalitého doktora, ako pozerá do tvojich očí. Hovorí ti, že oslepneš na pravé oko. Povedal ti, že ťa liečil už tak dlho a už nič viac pre teba nemôže urobiť, a že oslepneš. Tak hovorí Pán, neoslepneš.“
No, viete si predstaviť, aké to bolo. Celý tábor sa zastavil po slovách brata Branhama a bol to jednoducho tichý a svätý pocit. Ale zrazu, brat McAnally, zlatokop, priateľ brata Branhama, ktorý s nami poľoval, siahol do svojho vrecka a vytiahol píšťalku na škodnú zver a začal na nej pískať. Každý, kto kedy počul píšťalku na škodnú, vie, čo za vrieskavý, pištiaci zvuk vydáva, a poviem vám, ten náhly zvuk prichádzajúci hneď po absolútnom tichu pred chvíľou šokoval každého. Priznám sa, že moja prvá myšlienka bola, „Starý chlape, Boh ťa zabije a my ťa odtiaľto budeme musieť spakovať.“ Namiesto toho siahol brat Branham do svojho vlastného vrecka na košeli a vytiahol svoju píšťalku a začal na nej pískať tak silno, ako len vedel! Bol som viac ako šokovaný. Práve mal videnie a o niekoľko sekúnd neskôr sa tu teraz smial a pískal na tejto píšťalke. Myslel som si, „Môj Pane, čo sa to deje?“
Prešli tri alebo štyri minúty a ja som sa stále snažil absorbovať všetko, čo sa práve stalo, keď som videl brata Branhama, ako vstal, zodvihol lopatu a kráčal k ohnisku vedľa veľkého balvanu. Začal som ho filmovať, keď začal hádzať lopaty plné smetia na uhlie. Potom zrazu rovno z neba a dolu popri tom svahu prišiel veterný vír a skaly a prach začali lietať okolo. Vedel som, že sa deje niečo nadprirodzené, ale nevedel som čo. Nemyslím, že môžem povedať, že som sa bál, lebo som sa nebál, že sa mi niečo stane. Vedel som len, že to, čo sa deje, nie je normálne. Jednoducho to nebolo normálne. Sledoval som brata Branhama, lebo som chcel vedieť, čo bude robiť. On sa len načiahol hore a dal si dolu klobúk a pozrel sa hore, rovno do toho víru. Ten vietor kričal a šľahal do vrcholkov tých stromov. Brat Branham povedal, že to urobilo tri údery, ale ja budem úprimný, nepočul som tie tri údery. Počul som len veľký, veľký hluk. Potom to šlo hore, rovno naspäť do neba, odkiaľ to prišlo. Brat Branham si znovu nasadil klobúk a kráčal oproti miestu, kde niekoľkí z nás stáli. Správal sa tak, akoby nevedel, či má o tom, čo sa stalo, hovoriť alebo nie. Na jeho tvári bol výraz váhania. Jedinou vecou, ktorú hneď vtedy povedal, bolo, „Viete, raz Boh hovoril k Jóbovi vo veternom víre.“ Potom išiel ďalej a začal zbierať papier a smeti, upratovať tábor, tak, ako to vždy robil. Bolo to neskôr v ten istý deň, keď o tom začal trochu hovoriť. Myslím, že o tom hovoril s bratom Robersonom a bratom Woodom.
Neskôr mi povedal, že keď tam sedel a hovoril o mojej matke a o mne, že Anjel Pánov sa postavil medzi nás dvoch a povedal mu, aby sa oddelil od nás ostatných, lebo mu mal niečo povedať. To bolo vtedy, keď vstal a išiel ku tej skale.
Ale vo svojej mysli som na to nikdy nemohol prísť. Anjel Pánov tam stál a hovoril s ním, zatiaľ čo tam bol hluk z tých píšťaliek! Tá myšlienka vírila v mojej mysli, ale práve tak to bolo. Potom, čo sa toto všetko stalo, moje oči boli stále v tom istom stave ako predtým. Tak som si vzal svoju pušku a odišiel som z tábora von a pokúsil sa niečo uloviť. Bol som ďaleko hore na kopci, keď som si zrazu uvedomil, že ma nebolia oči. Mal som na sebe poriadne tmavé okuliare, tak som sa načiahol a zhodil som si ich dolu z tváre a stále ma neboleli. Mal som na sebe veľký slamený klobúk a dal som si ho dolu, a oni aj tak neboleli. Pozrel som sa rovno hore do neba; stále žiadna bolesť. Potom som tam hore na kopci mal malé prebudenie predtým, než som sa poponáhľal späť do tábora. Nemohol som sa dočkať, aby som povedal, čo sa stalo.
Keď som sa dostal do tábora, nebolo tam ani duše, ktorej by som to povedal, ale o niekoľko minút vošiel do tábora brat Branham. Postavil svoju pušku oproti stromu a kráčal rovno ku skale, pri ktorej som stál. Obrátil sa, akoby si išiel zohriať ruky, a štuchol ma do rebier a povedal, „Ako sa teraz majú tie oči?“ Povedal som mu tú príhodu.
Vždy ste vedeli, že ste so zvláštnou osobou, mužom Božím. Brat Branham bol typ človeka, ktorý vždy dáva druhých na prvé miesto. Nikdy nebol žiadnym spôsobom súťaživý a vždy chcel, aby iní šli cez dvere prví, alebo aby vyhrali nejakú hru. Na ňom nebolo nič, čo by bolo iba navlečené. On bol skutočný.
Brat Branham bol vždy džentlmen a mal mimoriadnu trpezlivosť, lásku a skromnosť. Samozrejme, ako muž Boží, bol samotným Hlasom Božím. O tom niet pochýb. Keď sme boli na poľovačke v Horách Zapadajúceho slnka, jedného večera nám povedal, „Ráno pôjdeme hore do kaňonu a tam nájdeme tie prasatá.“ Starý brat McAnally bol len starý zlatokop a myslím, že brat Branham bol rád pri ňom, lebo on na neho duchovne nenaliehal, ale on povedal, „Brat Branham, tie prasatá nie sú tam hore.“
Brat Branham povedal, „Nuž, možno máš pravdu, Mac.“ Na ďalší deň nás brat McAnally vytiahol na celodenný lov divých husí a vôbec sme nevideli prasačí chodník a už vôbec nie prasa. Nasledujúce ráno sme šli hore tam, kde nám brat Branham povedal pred dvomi dňami, aby sme tam šli, a za 30 minút sme boli pri stáde svíň.
Nuž, mohol povedať, „No, Mac, viem, o čom hovorím.“ Ale namiesto toho povedal, „Možno máš pravdu.“ On bol jednoducho taký.
Inokedy, sedeli sme jedného dňa okolo táborového ohňa a hovorili sme o poľovaní. Sedel som vedľa brata Branhama a zrazu povedal, „Viete, starý Saul bol darebák. Bol hrozný. Prenasledoval Dávida po celej krajine a snažil sa ho zabiť. Neposlúchol Pána a Boh ho odstrčil nabok a odvrátil sa od neho. On dokonca porušil jeho vlastný zákon a išiel za vešticou, aby mu veštila. Keď bol Samuel vyvolaný, povedal, 'Načo si toto urobil? Keby si len bol trpezlivý, zajtra o tomto čase budeš so mnou.'“ Brat Branham sa na mňa pozrel a povedal, „Kde bol Samuel? Nikdy nemaj pochybnosť voči Bohu o takýchto veciach.“
Až do toho času som mal pár poriadne silných pocitov voči Saulovi. Bol som letničný a poriadne striktný. Jednoducho som si nemyslel, že Saul mal nejakú šancu. Išiel proti Bohu a Boh od neho vzal jeho kráľovstvo. V mojom spôsobe myslenia, na ňom nebolo veľa, čo by stálo za to. Toho dňa som na Saula nemyslel, tak som vedel, že brat Branham nečíta moje myšlienky. Bolo to jednoducho niečo, čo mi chcel Pán ujasniť.
Aké úžasné to je, keď si pomyslím, že prorok, muž Boží, prišiel jedného dňa dolu z hory a sadol si vedľa mňa a povedal, „Vidíš tú veľkú skalu na tej hore? Tam som dnes ráno dostal svoje ďalšie posolstvo od Boha.“ Potom siahol do svojho vrecka v košeli a vytiahol malý otrhaný kúsok papiera a na tom bolo napísané Čas žatvy. Pomyslieť si, že strávil ten čas a dokonca sa s tým so mnou podelil. Nie som toho hodný, absolútne. Je to jednoducho zlatý klinec môjho života, lebo poznám ľudí, ktorí by dali svoju pravú ruku za to, aby s ním strávili päť minút a ja som s ním mohol stráviť takmer mesiac. Keď brat Branham kázal v apríli 1965 Voľba Nevesty, nemohol som sa tam dostať. Viedol som stavebnú firmu a musel som pracovať, ale moja manželka a sestra Helen Bordersová leteli dolu do Los Angeles, aby ho počuli. Keď sa vrátili, povedali mi, čo povedal. Čoskoro som začal počuť od iných, ktorí tam buď boli, alebo počuli o tom zemetrasení a súde. Ľudia boli skutočne rozrušení. Išiel som k telefónu a zavolal som Billy Paulovi do Tusconu a opýtal som sa, či by som mohol hovoriť s bratom Branhamom. Povedal, že nie je doma, ale povie mu, aby mi zavolal. Brat Branham mi volal v ten večer okolo desiatej. Povedal som, „Dôvod, prečo som zavolal, bol ohľadom posolstva, ktoré si kázal o potopení Los Angeles. Ľudia sa vrátili a tak trochu sa boja, ja skutočne neviem, čo im mám povedať.“ Povedal, „Brat Doug, neviem presne ohľadne toho miesta, kde žiješ ty. Ak by som mal niekoho v Los Angeles, dostal by som ich odtiaľ preč, ale kde žiješ ty, o tom neviem. Pán mi o tom nič neukázal. Povedz len zboru, aby zostali tak, ako sú, a ak mi Boh niečo ukáže, alebo mi dá videnie, alebo ku mne o tom prehovorí, zavolám a dám ti vedieť.“
Celý čas som dostával pásky brata Branhama a počúval som, ako hovorí, „Kalifornia, si odsúdená. Keď sa táto vec stane, spadne to celé až po Saltonské more.“
Počul som ho hovoriť o všetkých týchto veciach a povedal som si, „On ku mne hovorí na týchto páskach. Nepotrebujem, aby mi to znovu hovoril v telefóne.“ Tak sme sa rozhodli, že odídeme. Nebolo to preto, že by som sa bál zemetrasenia; boli sme v centre zemetrasení roky a roky. Ale nechcel som byť neposlušný prorokovi. Na dom som si urobil nápis „Na predaj“. Povedal som svojej žene, že odchádzam zo zboru a nechávam prácu. Boli sme rozhodnutí. Posledný októbrový týždeň som išiel na poľovačku do Koloráda. Prvú noc v tábore bol brat Branham nervózny. Mali sme dobrý oheň a on sa prechádzal dokola a rozprával, tak ako to robil vždy, keď bol taký nervózny. Čoskoro začal hovoriť o tom, ako sa hriech presúval z východu na západ a civilizácia šla z východu na západ a ako sa to nahromadilo na Západnom Pobreží. Boli sme tam štyria z Kalifornie: Roy Borders, Floyd Patterson, Marion Phillips a ja. Brat Branham sa otočil a povedal, „Vy, bratia, ktorí žijete v Kalifornii, odíďte odtiaľ tak rýchlo, ako len môžete.“ Bol som v siedmom nebi, lebo to bolo presne to, čo som plánoval urobiť.
Nasledujúceho dňa ráno sme šli poľovať a vrátili sme sa okolo obeda. Všetci sme sedeli okolo ohňa a ja som povedal, „Brat Branham, som tak rád za to, čo si povedal včera večer o tom, aby sme odišli z Kalifornie. Bolo by to v poriadku, keby som sa ťa opýtal na radu, ako to urobiť?“ Povedal, „Iste.“ Mal som tento malý príves, pätnásť stôp dlhý výletný karaván, a on si do neho chcel sadnúť a hovoriť. Požiadal ma, aby som mu povedal, čo som cítil, a ja som mu povedal, „Môj plán je taký, že idem domov, dám svoj majetok na predaj, odídem z cirkvi, z práce a odídem zo štátu.“ Pozrel sa na mňa a povedal, „Nemyslím si, že by som to celkom tak urobil.“ Nuž, cítil som sa, akoby mi z člnu odpadlo dno. Sedel som tam a reval som, jednoducho som vrieskal. Viem, že mu ma bolo ľúto a povedal, „Brat Doug, veríš, že som Boží prorok?“ Povedal som, „Áno, určite. So všetkým, čo vo mne je, tomu verím.“ Povedal, „Urobíš to, čo ti poviem, aby si urobil?“ Povedal som, „Najlepšie, ako len budem môcť.“ Povedal, „Choď domov a daj svoj majetok na predaj. Cirkvi nehovor nič a čakaj len, kým to Boh pre teba nevyrieši.“ Aby som bol úprimný, nebol som skutočne spokojný. Nemal som jasnú vec, ktorú som mal urobiť, lebo on povedal len, aby som sa pripravil na to, čo pre mňa Boh bude robiť. Keď som prišiel domov, dal som nápis, ktorý som urobil, do predného dvora, ako to povedal, a vedel som, že prvý človek zo zboru, ktorý pôjde okolo, sa bude čudovať, čo sa to deje. Samozrejme, prvý človek, ktorý išiel okolo, zaparkoval auto a prišiel sa ma opýtať. Tak som mu povedal, „Nuž, idem sa pripraviť na to, čokoľvek Boh chce, aby som urobil.“
Mal som v zbore situáciu, že pár ľudí podpísalo hypotéku na zbor, a ja som vedel, že to tak nemôžem nechať. Povolal som obchodné stretnutie bratov zboru a povedal som im, že potrebujeme zbor zveriť rade dôverníkov, lebo nie je správne, aby len pár bratov malo na sebe ťarchu hypotéky. Nuž, prvý brat povedal, „Ten spôsob, ako počúvam kázať brata Branhama, nemyslím si, že chcem ísť do tej rady. Nemusím tu už byť.“ Ďalší povedal tú istú vec; ďalší tú istú, a všetci do radu. Len jeden človek z celej skupiny pätnástich mužov aspoň uvažoval ísť do tej rady.
Myslím, že im to tak trochu začalo dochádzať a pozreli sa na mňa a opýtali sa ma, čo urobím. Povedal som, „Idem sa len pripraviť, aby som urobil čokoľvek Boh chce, aby som urobil.“ Cítil som sa trochu hlúpo, keď som to hovoril, aby som bol úprimný, ale to bolo to, čo mi povedal, aby som robil. Jeden brat prehovoril a povedal, „Ak tu nebudeme, nepotrebujeme zbor. Dajme ho na predaj.“ V ten večer sa dohodli na tom, že zbor ponúknu na predaj. Všetci okrem dvoch alebo troch rodín predali svoje majetky a ja som tam stále sedel so svojím majetkom na predaj. Zbor bol predaný a mnoho ľudí sa už presťahovalo, keď mal brat Branham autonehodu, ale môj majetok bol stále na predaj. Bol som posledný, ktorý predal. Predalo sa to, keď bol brat Branham v nemocnici v Amarillo. Do 15. januára 1966 bolo 75 percent zboru v Tuscone.
V San Bernardino, 6.decembra 1965 prišiel brat Branham k stolu, kde sme brat Roy Borders a ja jedli v reštaurácii Holiday Inn. Práve dva dni predtým kázal Vytrhnutie v Yume, Arizona, a tí ľudia tam v Ramada Inn, kde bolo to zhromaždenie, boli tak neúctiví. Bol to banket a obsluhujúci personál sedel vzadu v miestnosti a fajčili a vyliezali na stoly a rachotili s riadmi. Dokonca prišla manažérka a mávala rukami na brata Branhama, aby odišiel z budovy. Toto všetko bolo počas toho, čo stále kázal. Všimnete si na páske, že brat Branham hovorí, „Vezmite tieto obete, ktoré ste dnes večer všetci vyzbierali a zaplaťte za nadčas v tejto budove.“ A keď sa modlil, modlil sa nejako takto, „Vezmi tieto roztrasené, rozlámané slová a spoj ich dokopy a doprav ich do sŕdc ľudí, z môjho srdca.“ Bol skutočne nervózny.
V to ráno v San Bernardino povedal, „Ak vám to nevadí, rád by som si tu sadol a trochu sa pri vás zastavil.“ Samozrejme, že to bolo skvelé. Posunul som mu stoličku a on začal rozprávať o zemetrasení a ako sa ropné potrubia na uliciach zlomia a budú elektrické skraty s vysokonapäťovými káblami. Sedel tam dve hodiny.
Dám tu jednu osobnú poznámku. Práve pred tým, ako som išiel na ten výlet, som mal jeden sen, a skutočne ma to trápilo. V tom sne som videl autonehodu. Bol to jeden z tých snov, z ktorých sa nemôžete dostať. Myslel som si, že to bolo možno varovanie pre mňa a nemyslím, že by som kedy šoféroval opatrnejšie ako na tomto výlete.
Tam pri stole nám brat Branham povedal o sne, ktorý malo jedno z Evansových dievčat, a bolo to niečo o tom, že bude zastrelený. Nepamätám si presné detaily. Brat Branham sa obrátil a pozrel sa na mňa a povedal, „Vieš, som rád, keď mi moji priatelia hovoria svoje sny.“ Mal som ďalekohľad, ktorý som kúpil pre brata Branhama. Počas poslednej poľovačky, na ktorej sme boli v Colorade, on spadol a rozbil si svoj. Poprosil som Billy Paula, aby mu nedovolil kúpiť druhý, lebo som mu ho chcel kúpiť ja. Tak som to urobil a priniesol som ho tam dolu do San Bernardina. Tak v to popoludnie som sa opýtal Billy Paula, či by to bolo v poriadku, aby som išiel do izby brata Branhama a dal mu ten ďalekohľad, a on povedal, „Iste.“
Šiel som do izby a brat Branham ma pozval dnu. Keď som mu dal ďalekohľad, snažil sa mi zaň zaplatiť. Povedal som, „Brat Branham, dnes ráno v reštaurácii si povedal, že si rád, keď ti tvoji priatelia hovoria svoje sny. Mám jeden sen, na ktorý sa ťa naozaj chcem opýtať.“ Povedal som mu, „V tomto sne som videl autonehodu a boli tam sanitky a červené svetlá. Potom sa scéna zmenila a videl som 6 mužov ako nesú truhlu. Nepoznal som tých mužov ani nič iné, bolo to jednoducho niečo, čo ma naozaj silne zasiahlo.“
Sedel tam asi minútu, potom sa na mňa pozrel a povedal, „Brat Doug, môžem ti povedať, že tvoj sen je duchovný, ale nemôžem ti povedať, čo znamená.“ Tak som sa vždy čudoval, či sa to nevzťahovalo na neho, lebo to bolo práve o dvanásť dní neskôr, keď mal tú nehodu. Nasledujúce ráno som znova strávil čas s bratom Branhamom. Tentokrát som mu povedal, „Brat Branham, povedal si nám, že sú tri veci, ktoré by sme mali robiť: vodný krst, umývanie nôh a komúnia. Vidím vodný krst v Písme, ale mám skutočne ťažký čas, keď prijímajú komúniu, okrem 11.kapitoly Prvej Korinťanom, a vo väčšine toho Pavol skutočne kritizuje, čo robia.“ Povedal, „Áno, to je pravda. Je to trochu ťažké vidieť. Ale poznáš to tam v Písme, kde Slovo Božie povedalo, že cirkev sa schádzala spolu a lámali chlieb? To bolo to, čo robili.“ Vždy som bol učený, že oni sa len schádzali spolu a mali večeru, ale on povedal, „Verím, že vždy, keď sa raná cirkev schádzala spolu, tak mali komúniu. My to máme raz mesačne v Modlitebni v Jeffersonville, ale verím, že raná cirkev to robila zakaždým, keď sa zišli spolu.“ Strávil niekoľko hodín rozprávaním mi o komúnii a veľmi trpezlivo preberal detaily. Keď sme odchádzali z reštaurácie, stretli sme jedného brata a brat Branham mu povedal, „Včera prišiel jeden fajn mladý muž do mojej izby a dal mi ďalekohľad, aby som lepšie videl. Z Božej milosti som bol dnes ráno schopný dať tomu bratovi ďalekohľad, aby on mohol vidieť lepšie.“ To je pravdepodobne jeden zo zlatých klincov nášho spoločného času.
V sobotu večer sme dostali správu o nehode. Do polnoci sme brat Roy Borders a ja sedeli v lietadle zo San Francisca do Amarillo. Boli sme tam v nedeľu ráno o desiatej. Zostal som tam dva dni a potom som musel ísť domov kvôli práci. Na Štedrý deň som letel do Phoenixu a plánoval som letieť nasledujúci deň do Amarillo s Evanom a Alanom Moseleyovcami ich lietadlom. Bol som v dome brata Alana, keď sme dostali správu, že brat Branham odišiel. Nevedeli sme, čo robiť, tak sme šli a leteli do Amarillo, ako sme plánovali. Jednoducho sme tam chceli byť.
Keď som po prvýkrát počul brata Branhama, počul som ho hovoriť o tom, ako bol vonku v lesoch s borovicovými veveričkami a orlami a všetky tie veci. Tu som bol len ako dieťa a sedel som tam a myslel som si, „Pane, dal by som čokoľvek, aby som mohol byť takto vonku s týmto mužom.“ A Boh mi dal možnosť, aby som to urobil. To je najjedinečnejšia vec v mojom živote. Boh mi dovolil mať tú túžbu môjho srdca. Je to, ako Dávid povedal v Žalmoch, „Teš sa tiež z Hospodina a On ti dá túžby tvojho srdca.“ Nikdy nebol čas, kedy som bol pri bratovi Branhamovi, že by som nebol videl Boha zamanifestovaného. ❏