Poviem vám o sebe krátky vtip; nie je to vtip. Ale viete, všetci z nás milujeme svoje manželky, alebo by sme mali. A pred nejakým časom som sa tu na západe díval na program, bolo to dávno, asi pred tromi rokmi. A v mojej izbe, raz ráno, keď som vstal, a v tej izbe bol televízor. A pomyslel som si, „Vyzerá, že bude zlé počasie.“ A pomyslel som si, „No, o ôsmej majú mať správy.“ Mal som malú príručku; tam písali, o koľkej sú správy.
Zapol som správy a keď som počúval správy, potom som si všimol, že uprostred spravodajstva to stopli, aby urobili reklamu nejakému tovaru, nejakému čistiacemu prostriedku. A povedali, „Nemusíte viac umývať váš riad, dámy. Jediná vec, ktorú urobíte, je, že ho strčíte rovno do vody a necháte ho tam pár minút vložený, vytiahnete ho a položíte ho na odkvapkávaciu dosku; všetko je umyté.“
Pomyslel som si, „Keď prídem domov, budem hrdina.“ Zapísal som si, ako sa to volá, tento určitý výrobok. Povedal som si, „Poviem mojej žene, 'Pozri sa, čo dokážem.'“
A tak som šiel a kúpil som fľaštičku toho prostriedku a vystriekal som to všetko do vody, povedal som jej, že to za ňu poumývam a ona nech pokračuje v upratovaní domu. Tak som vzal detské taniere a zmietol som z nich omrvinky, a tak ďalej, boli polepené od vajca a vložil som ich do vody a pár minút som to tam nechal, vybral som ich von a položil tam. Bolo na nich presne toľko vajca, ako keď som ich tam vložil. Vidíte, stratil som… Moja žena vo mňa vtedy stratila dôveru.
W. M. Branham, Jednota, 62-0211