1. Kráľov 18:36-38 » A stalo sa o čase, keď sa obetuje obetný dar večerný, že pristúpil prorok Eliáš a riekol: Hospodine, Bože Abrahámov, Izákov a Izraelov, nech sa dnes pozná, že si ty Boh Izraelovi, a ja že som tvoj služobník a že všetko toto učinil som tvojím slovom. Vyslyš ma, Hospodine, vyslyš ma, aby poznal tento ľud, že ty, Hospodine, si Boh, a že si to ty, ktorý si obrátil jeho srdce nazpät. Vtedy padnul oheň Hospodinov a strávil zápalnú obeť i drevo i kamene i prach, i vodu, ktorá bola v jarku, slízal.
Nebolo by to dnes večer skvelé, keby každý prišiel do modlitebného radu so slovami, „Som Kresťan. Nič ma neodsudzuje. Viem, že ma moje srdce neodsudzuje. Niečo mi hovorí, že dnes večer je koniec môjmu utrpeniu.“ Ty s niečím odtiaľto odídeš. Nezáleží na tom, či prídeš plný emócií, ako sa snažíš, to nebude fungovať, kým sa tá dokonalá viera nezamanifestuje a nestotožní v tebe ako podstata. A ak tam je, potom s tebou nič nezatrasie.
Keby si mal rakovinu a lekár by ti včera povedal, že do pondelňajšieho rána zomrieš, celé tvoje srdce, tvoje dýchanie by zlyhalo, bol by si rozožratý rakovinou, tvoj krvný obeh by bol plný rakoviny, akokoľvek by to bolo; a potom by niečo prišlo s tou rýdzou podstatou viery; dokonalá viera by sa stala v tebe podstatou, vysmial by si sa tomu lekárovi do očí.
Bol by si ako starý Eliáš, ktorý chodil pred tou modlou sem a tam a hovoril, „Prečo nekričíte hlasnejšie? Možno je zaneprázdnený.“ On vedel, čo bude robiť, pretože Boh mu to povedal, čo sa stane. On povedal, „Nech ten Boh, ktorý odpovie ohňom, je Bohom.
Oni povedali, „Prijímame túto výzvu.“ A poliali oltáre vodou a rezali sa nožmi, robili všetko možné a volali, „Ó, Bál! Ó, Bál! Vyslyš nás!“ Eliáš bol taký kľudný, ako len mohol byť. Povedal, „Volajte trošku hlasnejšie,“ hovoril, „možno je zaneprázdnený. Možno je na rybách. Možno robí niečo iné,“ vidíte. „Niekam si odskočil.“ Jednoducho si z nich robil žarty, pretože vedel, ako sa to stane. Ách, sledujte, keď dal všetko do poriadku, pristúpil a povedal, „Pane, Bože Abraháma, Izáka a Izraela!“ On ho v žiadnom prípade nenazval jeho menom, Jakob, „podvodník“. On ho nazval Izraelom, „kniežaťom Božím.“ „Pane, Bože Abraháma, Izáka a toho kniežaťa (Jakoba), nech je dnes známe, že ja som Tvoj služobník a nevykonal som to podľa môjho vlastného želania, nebol to môj výmysel, ale vykonal som to na Tvoj rozkaz; podľa Tvojej vôle, Ty si mi povedal, čo mám robiť. Ty si mi ukázal, že tieto veci tu budú. Nuž, polial som vodou oltár, urobil som všetky tieto veci podľa Tvojho nariadenia. A nech je toto známe.“ A keď to vyslovil, oheň spadol z neba. A on si bol úplne istý, že spadne, pretože on mal tú podstatu. A prečo? Slovo tak povedalo.W. M. Branham, Dokonalá viera, 63-0825E
Dnes čítaj: 1.Kráľovská 18; Príslovia 21; Náhum 1; 2.Petra 3.