Jonáš 2:9 » Tí, ktorí pozorujú na klamné márnosti, opúšťajú svoju milosť.
Keď bol Jonáš v bruchu veľryby, ak bol niekto, kto mohol hovoriť o príznakoch, bol to Jonáš. Teda, ak sa pozrel týmto smerom, bolo to brucho veľryby. Ak sa obzrel dozadu, bolo to brucho veľryby. Kamkoľvek sa pozrel, bolo to brucho veľryby. Morské riasy mal ovinuté okolo krku, ležal v zvratkoch, v bruchu veľryby. No, nie je div, že mal celú hromadu príznakov.
On bol v omnoho horšej situácii, než v akej by ste mohli byť vy dnes večer. Tu nie je nikto v takom stave. Ale viete, čo povedal Jonáš? On povedal, „To sú klamné márnosti. Nebudem sa už viacej pozerať na vnútornosti veľryby, ale ešte raz, Pane, pozriem smerom k Tvojej svätyni.“ Amen. Prečo?
On vedel, že keď Šalamún posvätil ten chrám, Šalamún sa modlil a povedal, „Pane, ak bude Tvoj ľud v ťažkostiach a pohliadne smerom k tomuto svätému miestu a pomodlí sa, vtedy vypočuj z neba.“ A Jonáš, ak ho tak chcete nazvať, „odpadlík“, mal ruky zviazané za chrbátom, spútané nohy, na rozbúrenom mori, v bruchu veľryby, uväznený na dne oceána, ale nechcel sa pozerať na nič iné, ako na svätyňu, pretože nad tým chrámom bola vypovedaná modlitba.
Ak sa Jonáš mohol pozerať smerom ku svätyni, ktorá bola postavená človekom, a mal v takejto situácii tento druh viery, o čo viacej môžeme my dnes večer, hoci v akejkoľvek situácii, pohliadnuť na nebo, kde Kristus sedí po pravici Božej a prihovára sa za nás svojou vlastnou Krvou, aby zakročil na základe nášho vyznania. A tak záleží na tom, na čo sa pozeráte.
A viete, čo Boh urobil? On tam musel niekde umiestniť nejakú nádrž na vzduch. On toho proroka udržoval pri živote po tri dni a po tri noci a vzal ho na cestu cez oceán až do Ninive.
Ninive bolo veľkým mestom s mnoho tisíc obyvateľmi. Oni boli ctiteľmi modiel, ctili bohov a ich veľkým bohom bol boh mora – veľryba. Všetci boli rybári. Boli tam vonku a vyťahovali siete – tak hriešni, aké sú v súčasnej dobe Spojené štáty, a naraz priplávala veľryba (ona bola ich bohom), otvorila ústa, vyplazila jazyk a prorok vypochodoval ako po moste. Priplával boh vypľujúc proroka. Nie je div, že to musel Boh takto urobiť. Boh vie, čo robí. Nie je div, že činili pokánie na Jonášove zvestovanie. Prečo? Boh veľryba ho vypľul na breh. Prorok vyšiel priamo z úst veľryby a začal kázať. Samozrejme, že činili pokánie. Boh robí veci nadprirodzenými spôsobmi, aby predviedol zázraky.
W. M. Branham, Väčší ako Šalamún je tu, 58-0625
Dnes čítaj: 1. Kráľovská 8:33-66; Príslovia 11; Jonáš 2; Jakub 3.