Exodus 20:1-17 » A Boh hovoril všetky tieto slová a riekol: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu sluhov. Nebudeš mať iných bohov predo mnou. Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania. Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo. Lebo Hospodin nenechá bez pomsty toho, kto by vzal jeho meno nadarmo. Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty ani tvoj syn ani tvoja dcéra, tvoj sluha ani tvoja dievka ani tvoje hovädo ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach. Lebo šesť dní činil Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich, a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho. Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh. Nezabiješ! Nezosmilníš! Neukradneš! Nepovieš na svojho blížneho falošného svedoctva! Nepožiadaš domu svojho blížneho! Nepožiadaš ženy svojho blížneho ani jeho sluhu ani jeho dievky ani jeho vola ani jeho osla ani ničoho, čo je tvojho blížneho!Môj brat mi raz povedal, „Ak pôjdeš a prinesieš cukor, tak ja prinesiem sucháre.“ Odpovedal som, „Dobre.“ Mama s otcom kopali na záhrade. Vošiel som do domu a nabral som plnú hrsť cukru, čo stačilo pre nás dvoch, a vyšiel som s cukrom z domu. Viete, človek sa nedokáže ani priamo pozrieť, keď klame. A tak som vyšiel z domu a išiel som cez záhradu – bola to jediná cestička, po ktorej som musel prejsť. A otec sa otočil a povedal, „Kamže, William?“ Odpovedal som, „Prosím?“ Zopakoval, „Kam ideš?" Odpovedal som, „Ku stodole.“ A opýtal sa, „Čo máš v ruke?“ Hlavou mi prebehlo, „Ó, aj.“ Bol som uvedený do rozpakov a povedal som, „V ktorej ruke?“ Však viete. „Poď sem.“ Páni! Potom som veľmi dlho nechcel cukor. Aj tak bol dobrý. (Hovorím stále o cukre.) Keď nám otec dával bitku, mal taký výchovný prostriedok - kúsok kože na kúsku drevenej paličky, a tá koža bola z jednej strany rozrezaná britvou. Visel nado dvermi – zlaté pravidlo, a bolo v ňom všetkých desať prikázaní a tá palička bola z hikorového dreva. Bola to taká dlhšia palička, viete, s desiatimi remienkami, ktoré boli na nej pribité. Našu výchovu sme dostávali v kôlni na drevo – počas nej sme behali okolo otca, koľko nám sily stačili. Áno, priatelia. Keď by bolo viacej takých otcov, tak by sme boli na tom oveľa lepšie. Miesto toho, aby sme vychádzali v ústrety chúťkam nášho dieťaťa a dávali mu päťdesiať centov, aby mohlo ísť v nedeľu odpoludnia do kina. Je to tak.
W. M. Branham, Životný príbeh, 51-0722A
Dnes čítaj: 2. Mojžišova 20; 2. Paralipomenon 36; Izaiáš 53; Marek 15:1-28.