úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Dátum narodenia: 1.7.1909 Zomrel: 16.11.2005
Priateľ z detstva a príbuzný manželky, ktorý tiež zohral významnú rolu v ranej službe Williama Branhama.
Moja matka bola Broyová. Médina matka (volali sme ju Ma, a ona bola mojou tetou) bola tiež Broyová. Dvaja bratia sa oženili s dvomi sestrami, tak Méda a ja sme boli dvojnásobní bratranec so sesternicou. Tá malá Méda, ona bola anjel. Žili tam dolu na rohu Ôsmej a Hlavnej ulice, a mali len hlinenú podlahu, ale udržiavali ten dom skutočne čistý. Ťažko pracovala v továrni na košele, aby pomohla so živobytím pre svoju rodinu. Bill dostal ženu-drahokam, keď sa s ňou oženil. Bill a ja sme boli rovnako starí. On mal narodeniny 6.apríla a ja 1.júla, tak ja som mal teraz 96 rokov. Keby ste len vedeli, čím sme prechádzali, keď sme boli deti. Bol to ťažký život. Chodili sme spolu do školy. Branhamovci bývali hneď tam vedľa Collinových potravín na ulici Fulton, a Bill pracoval na Desiatej a Fulton ulici pre Misnerove potraviny. Ja som pracoval v potravinách vzdialených jeden blok ulice. Niekedy si chcel zobrať voľno a ísť poľovať, a ja som pracoval na jeho mieste. Alebo, ak som ja musel byť preč, on pracoval na mojom mieste. Vtedy sme si boli naozaj blízki. Oženil som sa a presťahoval sa niekoľko míľ na sever do Charlestownu, Indiana, a nevidel som ho osem rokov alebo tak nejako. Bolo to v roku 1936, keď moja dcéra, Shirley, išla do nemocnice. Povedali, že má 5 rôznych ťažkostí: mozgovú horúčku, meningitídu, krivicu, dvojitý zápal pľúc a niečo v oboch ušiach, myslím, že nejaký ďalší druh zápalu. Lekári tam stáli a povedali nám, že nie je šanca, aby žila. Matka povedala, „Curtis, požiadal si niekedy muža Božieho, aby sa pomodlil za toto dieťa?“ Povedal som, „Nie, mami, ja nechodím do cirkvi.“ Povedala, „No, poznáš Billa Branhama, však?“ Povedal som, „Samozrejme poznám.“ Povedala, „On a Roy DeArk chodia po okolí a modlia sa za chorých ľudí.“ To bola pre mňa novinka. Povedala, „Chceš, aby som ho sem zavolala?“ Povedal som, „Samozrejme,“ tak ona ho zavolala. Potriasli sme si ruky a chvíľu sme sa rozprávali o starých časoch. Potom sa pozrel rovno na mňa a povedal, „Curt, je čas, aby sme si teraz pohovorili o niečom inom. Toto dieťa vyzerá, ako by bolo takmer mŕtve. Sľúbiš Pánovi, že Mu dáš svoje srdce, ak sa dotkne toho dieťaťa?“ Každý by povedal áno, a ja som povedal. Všetkých päť lekárov stálo v izbe, a nevedeli, čo robiť. Povedal, „Ak niektorí z vás, mužov, neveríte, odišli by ste, prosím?“ Tí lekári sa len na seba pozreli. Sestrička tam stála, slzy jej stekali po lícach, a bola biela ako sneh. Požiadal každého, aby sklonil svoju hlavu. Ja som sklonil svoju hlavu. Minútu po tom, ako sa začal modliť, dieťaťu sa začalo polepšovať. Mohli ste to jednoducho vidieť. Na ďalšie ráno som povedal sestričke, „Pani Palmerová, pripravte moje dieťa. Ideme domov.“ Povedala, „Domov, Pán Hooper? Vy nejdete; nemôžete ju vziať. Vy nikdy nepôjdete domov.“ Povedal som, „To mi nehovorte. Dobrý Pán ju uzdravil, a On uvidí, že ja pôjdem domov.“ Dnes má Shirley 68 rokov, a každý deň po ceste do práce prechádza okolo miesta, kde ležala a umierala. Keď Hope – Billova prvá žena a matka Billyho Paula – umrela, Ma Broyová a Méda sľúbili, že budú vychovávať Billyho Paula a urobili to. Jeden čas sme všetci boli ako jedna rodina. Začal som pomáhať v Modlitebni v roku 1940, viedol som piesne, a niekedy som mal službu, keď tam Bill nebol v stredňajšie večere. On robil kontrolu liniek pre Verejné služby a takisto bol pastorom zboru. Moja stredná dcéra, Evelyn, volali sme ju Sissy, mala astmu. Niekedy odpadla a zmodrela. Keď som si to mohol dovoliť, kúpil som tie malé plechovky nejakého druhu oleja na zapálenie, ktorý jej mal pomôcť dýchať, a presedel som s ňou mnoho nocí, páliac ten olej a počúval som, ako zápasí za každý dych. Na ďalší deň som musel ísť do práce. Jedného dňa sme boli brat Bill a ja u pani Hessickovej, modlili sne sa s ňou, lebo mala srdcový záchvat, keď niekto prišiel, zaklopal na dvere a povedali, „Curt, radšej by si mal ísť domov. Sissy odpadla a je modrá a nedýcha.“ Môj dom bol asi o tri bloky ďalej. Bill mal svoje auto a povedal, „Vezmem ťa, Curt.“ Prišli sme a ona tam ležala na gauči. Mama a všetci plakali. Podišiel a modlil sa za ňu, ale ona stále ani trochu nedýchala, nepohla sa. Oči mala otvorené a nepohnuté, a my sme si mysleli, že zomrela. Čakali sme a stále v nej nebol žiaden dych. Nevedel som, čo robiť. Po chvíli som povedal Billovi, „Vezmeš ma dolu do pohrebnej služby, aby som povedal Cootovcom, aby prišli a vzali ju?“ Kráčal k dverám a začal sa načahovať ku kľučke, ale zastavil sa a položil druhú ruku na dverovú priečku. Potom sa otočil a povedal, „Všetci si kľaknite. Toto dieťa bude žiť.“ On sa za ňu predtým pomodlil a bola tak tuhá ako len mohla byť. Vrátil sa k nej a pokarhal diabla. Potom na ňu položil svoje ruky a začal sa modliť, a keď to urobil, nadýchla sa tak, že sme to mohli počuť v celej izbe. Vyzeralo to, akoby išla zhltnúť vzduch z celého domu. Takmer okamžite sa jej vrátila farba a behala hore-dolu. Mala osem rokov, keď sa to stalo. Odvtedy, až kým nemala pätnásť, nemala ani jeden kašeľ alebo záchvat. Potom na strednej škole začala chodiť so zlou partiou detí a začala fajčiť, a vrátilo sa jej to. Evelyn si vezme tú astmu do hrobu, ak sa nedá do poriadku. Bol som s bratom Branhamom, keď mal zhromaždenia dolu v Jonesboro, Arkansas. Bolo to po prvýkrát, keď som bol na tých modlitebných zhromaždeniach mimo Modlitebne. Pamätám sa, ako tá žena a muž vošli dnu a sadli si pri zadných dverách, tak blízko k dverám, ako sa len dalo. Tá pani bola v modlitebnom rade, lebo mala epileptické záchvaty, a on pokarhal tú vec, aby vyšla z tej ženy. Keď to urobil, muž, ktorý bol s ňou, vykríkol a držal sa za krk. Bill sa vrátil a modlil sa za neho. Muž povedal, „Keď si sa modlil za moju ženu, vyzeralo to, akoby rovno z nej vyšiel netopier a vošiel do môjho hrdla.“ Mal hrozné chvíle, kým ho dali do poriadku, ale neskôr vstal a svedčil. Povedal, „Dnes večer som prišiel, aby som si robil z tejto služby žarty, ale nikdy v živote to už neurobím.“ Billa zavolali, aby prišiel dolu do Straw, Kentucky, do malého zboru tam dolu a ja som šiel s ním. Tí ľudia vyšli z tých hôr na muliciach, väčšina z nich bosá a mali na sebe montérky, ale jednu vec mali skutočne dobrú. Mali zelené fazuľky, ktoré bol to najchutnejšie, čo som kedy jedol. Tak, keď sme vošli dverami zboru, bola tam jedna stará pani, ktorá stála pri dverách a mala na sebe dlhý kabát. Bill s ňou hovoril, keď vchádzal dnu, tak ako to robil s každým. Jej oči boli kvôli šedému zákalu celkom biele. Mali zhromaždenie a ja som znovu viedol piesne. Potom sa Bill opýtal, či niekto potrebuje modlitbu. Nejaká žena priviedla hore toto malé blonďavé 11-ročné dievča a posadila ho. „Ona nikdy nepočula ani nerozprávala, a doma mám ďalšiu, ale nemohla som vziať obidve,“ povedala mu tá žena. Tak, zatiaľ čo k nej hovoril, Bill mal svoju ruku zozadu okolo dieťaťa, luskol prstami za ňou, aby videl, či je tam naozaj niečo zlé. Nepohla sa. Vyzval každého, kto neverí, aby vstal a odišiel von. Traja alebo štyria vstali a išli von. Poviem vám, keď sa modlil za to malé dieťa, a pokarhal diabla v tom malom dieťati, padol som na podlahu a ľudia chodili okolo mňa a po mne. Bol rovno tam s tým malým dieťaťom, a ja som ho počul povedať, „Počuješ ma?“ A povedal, „Povedz to, čo poviem ja. Ježiš.“ A ona povedala, „Ježiš.“ Práve vtedy sa pozrel na tú pani, ktorá mala ten šedý zákal, a povedal, „Mama, otvor oči.“ Niekoľkokrát zažmurkala očami, a boli tak čisté, ako len mohli byť. To nebol žiaden človek, ktorý to robil. To musel urobiť Boh. Podlaha v Modlitebni zvykla byť vyrobená z dosiek. Samozrejme, najprv to bola iba hlinená podlaha, potom tam bola položená dosková podlaha asi pol stopy nad tou hlinou. Jedného dňa som povedal, „Nuž, Bill, tie dosky hnijú. Ľudia na to šliapnu a prepadnú sa.“ Tak sa ma opýtal, či som niekedy niečo betónoval, a ja som povedal, že to už robil. Tak ja a jeden priateľ, brat Graham Snelling, sme vybrali všetku tú starú podlahu, a položil som tam 48 fúr štrku a piesku. Potom na to vyliali betón. Tá podlaha nemá ani kúsok železa, vôbec žiadne výstuže, a pokiaľ viem, stále ešte nepukla. Potom Bill povedal, „Čo si myslíš o novej krstiteľnici?“ Krstiteľnica, ktorú sme mali, nuž, to bola paráda, ale ľudia boli spasení pri oltári a pokrstení v tej ľadovej vode v Mena Pána Ježiša, vzývajúc Jeho Meno. Ale povedal som, „Ok, urobíme aj to.“ A urobili sme. Jedného dňa po mňa brat Bill poslal a povedal, „Curt, musím ti niečo povedať. Musím odtiaľto odísť. Ľudia sa ma snažia urobiť Mesiášom, a krstia ľudí dolu v Kentucky na moje meno. Pán nenechá nikomu Svoju Slávu.“ To je to, čo povedal. Chcel, aby som povedal bratovi Metcalfovi, lebo on pracoval s bratom Billom, a bol dobrým pracovníkom. Povedal, „Práve som sa vrátil zo zaplatenia poslednej splátky, ktorú som dlžil vláde, a musím ísť preč.“ Teraz je toľko fanatizmu. Musí to byť Pán, ktorý tieto dary povolá. Len preto, že niekto chce, aby ste niečím boli, to nie je to. On povoláva tých, ktorých si vyberie. Keď ste videli tú skutočnú vec, viete to. No, všetky tieto veci tu sú spomienky. Bolo mnoho dobrých vecí, ktoré sa stali.❏