úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Narodený 9.1.1930 Súčasné bydlisko: Tuscon, Arizona
Mal vnútorný náhľad do diania organizácie, ktorá poskytovala na mnoho rokov pódium službe Williama Branhama.
Môj otec bol postihnutý artritídou, a kvôli tomu sme odišli z Oregonu. Doktor mu povedal, že ak by šiel do teplejšieho a suchšieho podnebia, mohol by žiť štyri alebo päť rokov. To bol rok 1945. Prišli sme do Arizony, keď má Phoenix asi 60 000 obyvateľov. Vyšiel vonku do púšte a len si ľahol do piesku na slnku. Ak by nebolo tej artritídy, neprišli by sme sem dolu a nemali by sme to privilégium byť tu, kde sme teraz. Nenávidel som ten fakt, že on musel trpieť, ale Boh si to použil na dobré. Otec zomrel v roku 1982. Vyzerá to, akoby ho Pán len položil na miesto, kde ho chcel mať. A pretože on mal tento vplyv na Medzinárodné združenie obchodníkov plného Evanjelia (FGBMFI), Pán ho mohol použiť. To boli tie veľké dvere, ktoré brat Branham nechal otvorené pre jeho službu: Kresťanskí obchodníci. FGBMFI sa naozaj zmenilo. Otec sa stal jeho členom v skorých päťdesiatych rokoch a zostal asi desať rokov po tom, čo brat Branham zomrel. Bol medzinárodným tajomníkom, pokladníkom, a prezidentom pobočky vo Phoenixe. V mnohých ohľadoch bol otec naozaj duchovný a preukazoval veľké rozpoznanie, a v niektorých ohľadoch nebol duchovný vôbec. To, čomu veril, kvôli tomu stál, a bojoval za to, až kým ho to nezložilo. To je tá vec, ktorá robila ten vzťah medzi ním a bratom Branhamom takým dobrým. A tiež miloval to posolstvo. Jedného dňa povedal bratovi Branhamovi, „Verím všetkému, čo hovoríš, ale istotne tomu nerozumiem.“ On odpovedal, „To je v poriadku, brat Carl, len tomu ver. Jedného dňa to porozumieš.“ Pamätám si jeden z prvých razov, keď sme šli počúvať kázať brata Branhama. Nebol som kresťanom a ani moja manželka. Kázal v Madison Square Garden vo Phoenixe a ukázal na moju sesternicu. Povedal, „Tam je malá pani v červených šatách, sedí na tribúne a má problémy so svojím chrbtom. Ona nevie, čo je to za problém, ale je to problém s obličkami.“ Bola to moja sesternica a bola to pravda, bolo to to. V ten večer urobil vyhlásenie, na ktoré nikdy nezabudnem. Bolo to prvýkrát, keď som ho počul povedať, že dokonca aj keby zomrel a bol by poslaný do pekla hriešnikov, slúžil by Pánovi tak isto, pretože On bol k nemu taký dobrý. Povedal som svojej manželke, Helen, v ten večer, „Bol som v mnohých cirkvách a na mnohých zhromaždeniach, ale tu je niečo, čo nenájdeš na žiadnom inom mieste. Ten muž neslúži Bohu, pretože by sa bál, že by išiel do pekla, on Mu slúži z lásky. V roku 1961 otec kúpil lístky pre mňa a moju ženu, aby sme šli na Miami Beach do Floridy na FGBMFI a ich zhromaždenie. Brat Branham na tom zhromaždení nebol, ale myslím, že kongresman Upshaw bol jedným z hovoriacich. Nachádzal som sa tam v strede asi troch tisícov obchodníkov, a všetko, o čom mohli hovoriť, bolo, aký je Pán dobrý. To ma dostalo. Myslel som si, že to je niečo, čo by som mal mať. Výsledkom bolo, že som dal svoje srdce Pánovi. Aj Helen to urobila. Mali sme tam dolu ohromnú skúsenosť s Pánom a to zmenilo naše životy. Moji príbuzní mali obrovskú knižnicu kázní rôznych evanjelistov a kazateľov na páskach. Otec mal veľký prehrávač pások, ktorý nám požičal a ja som mal trochu voľna zo svojej práce na vrtoch, tak som tie pásky počúval. Niektoré boli od bratov Orala Robertsa, Tommyho Osborna, Tonyho Hicksa a brata Branhama. Potom to došlo k tomu, že všetky, ktoré som si vzal domov, boli pásky brata Branhama. Začali sme rozprávať ľuďom, čo sme na nich počuli. Môj otec mi jedného dňa povedal, „Ty si náchylný dostať duchovné tráviace ťažkosti. To je dosť ťažké kázanie.“ Ale v tom hlase a v tom posolstve bolo niečo zvláštne. Nevedeli sme veľa o kresťanstve, ale bolo na tom niečo, čo znelo naozaj pravdivo. Otec začal mať zhromaždenia vo Phoenixe v roku 1961 a od začiatku tam bol brat Branham, aby mu to pomohol rozbehnúť. Bol tam každý rok v januári, 1965, a bol by aj v 1966-tom, ak by nemal nehodu. Vždy sme verili, že ten dôvod, že tie zhromaždenia boli takým úspechom, bol ten, že sa v tom angažoval on. Bolo to jediné zhromaždenie kedy FGBMFI poslali peniaze späť do hlavnej kancelárie ihneď po skončení zhromaždenia. Zvyšok zhromaždení muselo byť ručených domácim úradom, aby mohli zhromaždenia usporiadať. Takisto zhromaždenia vo Phoenixe pritiahli najväčší zástup zo všetkých zhromaždení, ktoré FGBMFI malo. Ale bolo to naozajstné požehnanie pre komunitu a celkovo pre Nevestu Kristovu. Kazatelia prichádzali a podporovali zhromaždenia, ale niekedy to bolo tak trochu ironické. Myslím, že sa báli to nerobiť. Niečo na tom posolstve a tom poslovi naozaj bolo. On sám o sebe neprikazoval rešpekt, ale život, aký žil, a posolstvo, ktoré kázal, vzbudzovali rešpekt. Ak sa niekto bál Boha, musel to uctiť. Väčšina členov FGBMFI sa rôznila s bratom Branhamom na jeho učení, ale nikdy som nenašiel ani jedného z nich, ktorý by mohol ukázať prstom na jeho život. Oni mali k tomu viac než rešpekt. Vedeli, že životu, ktorý žil, nemohli nič vytknúť, a to museli rešpektovať. Mnoho posolstiev, ktoré dnes máme, boli kázané vo Phoenixe. Brat Branham prichádzal do Phoenixu desať dní pred začatím zhromaždení a hovoril v rôznych cirkvách okolo údolia, predtým, než začali zhromaždenia. Potom hovoril minimálne dvakrát počas zhromaždení, raz v sobotné ráno na raňajkách, potom v nedeľné odpoludnie mal vždy zhromaždenie. Nikdy nemiešal do pravidelných cirkevných zhromaždení. On to jednoducho nerobil. On ich nenechal, aby ho zaradili do programu pre svoje pravidelné cirkevné zhromaždenia. V soboty bol vždy veľký zástup na zhromaždeniach pri raňajkách. Potom v nedeľné popoludnie boli tiež veľké zástupy. Brat Branham mal veľa trpezlivosti s FGBMFI. Raz niektorí členovia rady riaditeľov povedali, že sa ho budú musieť zbaviť, pretože plaší, odrádza ich ženy. Začali byť na neho nahnevaní, keď kázal o ich oblečení a make-upe. Jedno ráno kázal a hovoril o šatách a make-upe, a bola tam jedna pani z Lubbocku, Texas, postavila sa rovno do stredu auditória, mávala rukou a kričala a bola riadne hysterická. Potom vyšla von dverami auditória. Brat Branham nezmenil svoj spôsob rozprávania alebo niečo, iba sklonil hlavu a povedal, „Pane, tá sestra je zmätená. Modlím sa len, aby si ku nej poslal svojho Svätého Ducha a priviedol ju naspäť.“ Za niekoľko minút prišla naspäť do auditória a sadla si tak pokojná, ako si len viete predstaviť. Pomyslel som si, „Aký druh autority tento malý muž má?“ Bolo to skutočne fenomenálne. Inokedy sa členovia FGBMFI rady stretli spolu a bolo ich dosť na to, aby mohli voliť, a navrhli, že to isté zhromaždenie nemôže mať toho istého kazateľa dva roky po sebe. Nebol som tam, ale otec bol a veľmi dobre vedel, čo sa dialo. Povedal im, „Viem, čo je vaším zámerom. Nechcete už viac Williama Branhama späť na zhromaždeniach vo Phoenixe. Ale chcem, aby ste niečo pochopili. Ak vezmete brata Branhama späť z Phoenixských zhromaždení, potom odchádzam aj ja. Nebudem tu. Môžete to mať.“ Mal trochu tiahnutie, pretože bol medzinárodným sekretárom, pokladníkom, a dosť dobre ich dostal z dlžôb, tak rešpektovali jeho názor. Povedal, „Chcem sa vás všetkých opýtať jednu otázku. Je tu niekto, kto by mi povedal, že W. M. Branham nie je prorok?“ Nikto nič nepovedal. On povedal, „V poriadku, opýtam sa vás inú otázku. Je v krajine iný prorok?“ Nikto nepovedal nič. On povedal, „Nuž, vyzerá to tak, že ak vy všetci ste takzvaní duchovní lídri (táto rada riaditeľov), a v krajine je len jeden prorok, myslím, že by ste ho mali počúvať prinajmenšom raz za rok!“ Keď hlasovali, stiahli tento návrh. Jednou zo zaujímavých vecí, ktoré s tým išli, je, že keď sa toto stalo, brat Branham bol na druhej strane krajiny. Na ďalší krát, keď stretol môjho otca, položil svoju ruku na jeho rameno a povedal, „Brat Carl, istotne si cením ten postoj, ktorý si pre mňa zaujal v ten deň na zhromaždení.“ On vedel, čo sa dialo. Potom, čo som sa stal kresťanom, všimol som si zhromaždenia, keď som pomáhal otcovi so zhromaždeniami, že tam prichádzali dve skupiny ľudí. Bolo veľké množstvo ľudí, ktorí prichádzali, aby videli zázraky, a milovali vidieť rozpoznávanie a uzdravovanie. Potom tam bola ďalšia skupina ľudí, ktorá bola naozaj menšinou, ale mohli ste si ju všimnúť. Oni tam neboli kvôli žiadnej z emócií. Boli tam na to, aby počúvali, čo povedal. Oni sa jednoducho držali na každom slove. Veľmi som si ich cenil a povzbudzovalo ma to. Myslel som si, „Niečo na tom je, lebo tí ľudia by v tom neboli takí úprimní.“ Neprišlo to na mňa náhle. Nebolo to zničujúce. V jedno sobotné ráno, keď brat Branham kázal v Ramada Inn, a mama išla do psychiatrickej liečebne vyzdvihnúť jednu jej priateľku, ktorá tam bola kvôli nervovým problémom. Vzala ju na zhromaždenia a chcela, aby sa za ňu pomodlili. Keď sa tam dostala, auditórium bolo plné, ale mama poznala cestu v okolí Ramada Inn. Bola tam úzka chodba popri jednej strane auditória, tak vzala pár stoličiek a dostala sa do tej haly zvonka auditória, kde mohli počúvať, čo brat Branham hovoril. Myslela si, že možno keď sa zhromaždenie skončí, bude schopná dostať tú pani k modlitbe. Brat Branham skončil svoje posolstvo a vyvolával ľudí a rozpoznával ich choroby. Ukázal na tú stenu a povedal, „Sestra Williamsová, sedíš rovno za tou stenou s pani, ktorú si dnes ráno vzala z liečebne a priviedla si ju sem dolu, aby sa za ňu pomodlili. Pán ju uzdravil.“ Mama vzala tú pani preč na miesto bez žiadnej viditeľnej zmeny, ale asi o mesiac neskôr mama dostala správu, že tá pani je úplne v poriadku. Pamätám si tú noc, keď brat Branham kázal Voľbu nevesty v Los Angeles. Bol dolu v Embassy Auditorium pred zhromaždením a kázal tam dolu niekoľko zhromaždení. Potom šiel dolu do Baltimore a kázal tam dva alebo trikrát. Potom v ten večer, a vy poznáte to pomazanie, ktoré bolo na ňom v ten večer. Malo to vziať z neho niečo, aby stál a kázal tak, ako kázal pre tých ľudí. Neuvedomíte si to iba počúvaním pásky. Ale bol tam celkom pravidelný prúd ľudí, ktorí vychádzali zadnými dverami a potriasali hlavami, zatiaľ čo on kázal. Pre človeka, aby tam stál a ďalej kládol to Slovo a prinášal to posolstvo, nuž, to si vyžaduje zvláštneho muža so zvláštnym odhodlaním, zvláštnu nádobu, aby to robila. Brat Billy prišiel ku mne v auditóriu počas zhromaždenia a opýtal sa ma, či by som nepomohol dostať jeho otca von do auta na konci zhromaždenia. Bol som naozaj šťastný, že som to mohol urobiť. Brat Billy Paul ho vzal z pódia a vzal ho za jedno rameno a ja som ho vzal za druhé. Hlava brata Branhama bola zaklonená dozadu ako hlava človeka, ktorý ani nestojí na svojich nohách. Nevliekol svoje nohy, ale akoby bol v inej dimenzii. Obrátil sa k bratovi Billy Paulovi a povedal, „Paul, čo som povedal tým ľuďom? Neprišiel som sem, aby som k nim bol zlý.“ Brat Billy Paul povedal, „To je v poriadku, nepovedal si im nič zlé. Nebol si k nim zlý.“ Bolo to pol bloku smerom dolu k autu, ktorým jazdili. Položili sme ho do auta a zavreli dvere. Brat Billy Paul išiel šoférovať a brat Branham sa vyklonil z okna a povedal, „Brat Earl, povedz Demosovi, aby povedal tým ľuďom tam, aby radšej činili pokánie.“ Keď som sa vrátil, auditórium bolo plné ľudí, kľačiacich na svojich kolenách. Mnoho ľudí odišlo, zatiaľ čo kázal. Oni jednoducho nemohli uniesť to posolstvo, ktoré bolo tak drsné. Tá vec, ktorá ma dostala, bol dôvod, pre ktorý tam brat Branham v prvom rade bol. On v ten večer nemal kázať. Mal kázať v to ráno alebo deň predtým, a on ten program už vyplnil. Ale keď odkázal, ľudia začali opúšťať zhromaždenie, tak tí obchodníci sa zišli spolu a rozhodli sa, že musia niečo urobiť, inak ten zástup ľudí stratia. Rozhodli sa, že ak nechajú brata Branhama kázať aj na tento večer, mohli by udržať zástup na mieste. Tak šli a požiadali ho, či by v ten večer nekázal. On veľmi zdvorilo súhlasil. A to bolo vtedy, keď kázal Voľbu nevesty. To bolo to, čo ma tak veľmi upútalo na bratovi Branhamovi. Bol tak skromný vo všetkom, čo robil. Nikdy sa netlačil dopredu. Raz som sa ho opýtal, „Ohľadom tých skamenelín a vecí, ktoré nachádzajú v skalách, nejakí letniční ľudia mi povedali, že tam boli položené diablom, aby zviedli ľudí.“ On povedal, „Áno, viem, že hovoria tieto veci, ale ony sú formou života, a ony tu boli a my jednoducho nevieme kedy. Písmo hovorí, že Boh stvoril nebesia a zem, a potom tam bola perióda, po tomto verši v Genesis, a my nevieme, čo sa stalo medzitým, a keď sa história začala zaznamenávať. Tak ony tu boli.“ Bol som rád, keď som to počul, pretože som študoval geológiu a vedel som, že geológovia majú omnoho viac otázok, než ako vedia zodpovedať ohľadom niektorých vecí. Jednoducho verím, že to bolo viac ako posolstvo, čo on kázal. Bolo to posolstvo, ktoré žilo pred nami. Je to dôkaz, že Boh môže žiť v ľudskom srdci. Nie že by sme všetci mohli byť prorokmi, ale tým, že Pán je kľúčom v našich životoch, akýmkoľvek spôsobom to On pokladá za správne. Musíme sa Mu iba poddať.❏