úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Dátum narodenia: 21.6.1923 Súčasné bydlisko: Tuscon, Arizona
Diakon a pomocný pastor v Branhamovej Modlitebni, nečakané pozvanie mu dalo sedadlo v prednej rade pri zázračnom skutku Božom.
Môj brat a jeho žena pracovali v armádnej továrni, vo východnom Jeffersonville, Indiana, v roku 1947. Povedal mi o kazateľovi menom Billy Branham, ktorý vedel ľuďom povedať, čo s nimi je, potom sa za nich modlil a oni sa uzdravili. Opýtal som sa, „Čo myslíš, ako to robí?“ Povedal, „Neviem.“ Tak som to nechal len tak prejsť okolo mňa a nevenoval som tomu pozornosť. Robil som iné veci. V roku 1950 sme ja a moja žena Georgia prijali spasenie na zhromaždeniach evanjelistu Jacka Schullera a začali sme navštevovať metodistickú cirkev na Hlavnej Ulici v New Albany, Indiana. Meno nášho pastora bolo brat Lim Johnson. Približne v tom čase získala Georgiina teta knihu Muž poslaný od Boha od Gordona Lindsaya. Išli sme do jej domu na nedeľný obed a všetko, čo som chcel robiť, bolo sadnúť si a čítať. Carl Wheeler, môj príbuzný a sused, tam bol tiež, tak som chvíľu čítal, potom mi to schmatol a chvíľu čítal on. Boli sme takí nadšení, že sme v máji po prvýkrát išli do Branhamovej Modlitebne. V roku 1952 a znovu v roku 1953 pozval náš pastor, brat Lim (na páske ho brat Branham volá „brat Lum“) brata Branhama, aby kázal v Metodistickej cirkvi. Nebolo to nahrávané, ale pamätám si v jeden večer, ako kázal kázeň s názvom Vezmi, čo máš v ruke a zbičuj diabla! Hovoril o Šamgarovi s ostňom na voly, Samsonovi s čeľusťou a Dávidovi s jeho prakom a piatimi hladkými kameňmi. Bolo to nádherné. Jedného večera bol zbor tak preplnený ľuďmi, že brat Branham sa nemohol dostať cez dvere a musel sa preplaziť dovnútra cez pivničné okno a ísť hore schodmi za kazateľňu. V roku 1954 sme boli na zhromaždení v Modlitebni a brat Branham vyzval tých, ktorí chcú byť pokrstení, aby prišli dopredu. Moje sedadlo bolo zrazu také horúce, že som na ňom ďalej už nemohol sedieť; musel som sa postaviť. Brat Orman Neville, ktorý sa neskôr stal pastorom Modlitebne, a ja sme boli pokrstení v ten istý večer. Po tom, čo som bol pokrstený, som bol postupne uvoľňovaný z Metodistickej cirkvi a začali sme malú misiu v New Albany. Nazývali sme sa Evanjelickí Metodisti a krstili sme na Meno Pána Ježiša Krista, tak očividne Metodistická cirkev nad nami nemala veľkú kontrolu. Navštevovalo nás asi 30 ľudí, ale kedykoľvek bol brat Branham v Modlitebni, zrušili sme zhromaždenia a všetci sme ho išli počúvať. V decembri 1962, hneď po tom, ako brat Branham kázal Páni, je toto ten čas? [Pane, je toto znak konca?], sme navždy zavreli dvere misie, aby sme mohli pravidelne navštevovať Modlitebňu. Nechceli sme nič zmeškať. Brat Branham bol vždy blízkym priateľom brata a sestry George Wrightových a mnohokrát hovoril o ich deťoch – bratovi Shelby, sestre Hattie a sestre Edith. V roku 1955, na Edithine narodeniny, som išiel do domu Wrightových a brat Branham bol tam spolu s bratom Banksom Woodom a bratom Juniorom Jacksonom. Všetci práve skončili s večerou a riady boli spratané. Sestra Wrightová prestrela obrus nad umytými riadmi, ako to starí ľudia zvykli robiť. Brat Branham sedel a chvíľu sa rozprával s Edith a potom sa trochu rozprával s nami ostatnými. Malá Edith, ktorej ruky a nohy boli veľmi postihnuté a pritiahnuté k telu, nemala ani invalidný vozík. Mali nejakú káru, ktorá vyzerala tak trochu ako nákupný vozík s nejakou výplňou. Používali ho na to, aby ju v ňom prevážali; inak väčšinu času sedela vo veľkom kresle. Wrightovci mali veľmi skromné vidiecke miesto. Nemali tečúcu vodu; museli si zobrať vedro a ísť dolu ku prameňu a priniesť to naspäť. A ako som tam sedel, začal som rozmýšľať, „Ó, tento muž, ktorý bol v Indii, Európe, Južnej Afrike, a na všetkých tých miestach; rozpráva o Anglickom kráľovi, starostovi Durbanu, kongresmanovi Spojených štátov, a potom prichádza na malé miesto ako je toto, aby bol so svojimi priateľmi!“ Ak by sme len mohli do seba vložiť kúsok toho ducha, a byť len trochu jemnejší, o koľko ďalej by sme zašli. Mám taký výraz, ktorým ho zvyknem opisovať. Istotne to nemyslím, aby to znelo ako ponižovanie, ale ja ho vždy nazývam 'človekom malých ľudí'. Keď myslíte na brata Georga Wrighta a ich, čo sa týka toho svetského majetku, oni toho veľa nemali. Ale hoci bol v kontakte s tými všetkými vplyvnými ľuďmi, keď sa vrátil, bol to stále brat Branham. Tak to je to, prečo hovorím, že bol 'človekom malých ľudí'. Tí najmenší pre neho znamenali rovnako ako tí veľkí. V októbri 1963 som bol prvým svedkom ohromnej skúsenosti, ktorú mal brat Branham, keď poľoval v horách v Coloráde. Bolo to len vďaka zvláštnej sérii udalostí, že som na tom výlete vôbec bol. Začalo to zakúpením starého nákladiaku – 1950 Chevy – za 195 dolárov. Brat Carl Wheeler bol pozvaný bratom Banksom Woodom, aby sprevádzal jeho a jeho syna, Davida, spolu s bratom Welchom Evansom a jeho synom, Ronniem, poľovať na nejaké jelene a losy blízko Kremmlingu, Colorado. Keď tam prišli, pripojili sa ku bratovi Branhamovi a bratovi Billymu Paulovi, ktorý cestovali z Tusconu. Kúpil som si ten starý nákladiak, tak som povedal bratovi Carlovi, že ho vezmem, aj jeho výstroj do domu brata Wooda, odkiaľ mali odchádzať ráno 16-steho. Keď sme prišli, brat Wood mi povedal, „Brat Mann, potrebujeme ďalšie vozidlo. Prečo by si nešiel s nami?“ Najprv som odmietol, keďže som nebol veľmi poľovníkom, ale brat Wood sa to opýtal ešte niekoľkokrát, a ja som nakoniec súhlasil, takmer neveriac, že idem poľovať s bratom Branhamom. Mal som len pár minút, aby som si všetko zbalil, tak som utekal domov a zobral prázdnu 5 galónovú plechovku od sadla, a zbalil som si do toho oblečenie. Nebol som veľmi poľovníkom, tak som si zobral svoju rybársku udicu namiesto pušky, a v neposlednom rade som tam hodil spací vak, ktorý som si kúpil v K-marte za 9,95 dolárov. Vrátil som sa k bratovi Woodovi načas a o chvíľu sme už šiesti boli na ceste. Kremmling bol len pár malých obchodov – všeobecný obchod a benzínová stanica – a ulica, ktorá bola široká 200 stôp, ale vyzeralo to, ako keby tam zabudli dať domy! Vošli sme dovnútra kúpiť si nejaké potraviny, a keď sme vyšli, videli sme brata Branhama a Billyho Paula, ako kráčajú dolu ulicou oproti nám. Čoskoro na to sme smerovali k horám, kde sme si mali postaviť tábor. Hneď, ako bol tábor postavený, brat Branham nám všetkým hovoril o bezpečnosti a športovom správaní. Nechceli sme, aby sa stali nejaké nehody. Dolu kopcom od nás, asi míľu alebo tak nejako, táborilo niekoľko ďalších bratov. Každý mu ukazoval svoju zbraň, a keď prišiel ku mne, povedal som, „No, ja som iný. Ja som si priniesol udicu.“ Povedal, „Ó, brat Mann, to je milé. Viem, kde ich môžeš chytať.“ Povedal, „Choď hore ku Wheatly Creek, a tam sú malé bobrie priehrady, kde môžeš chytiť pstruha, ale nech ťa nezbadajú. Zostaň za tými vŕbovými kríkmi a nahoď cez nich.“ Na ďalší deň som tam šiel a boli presne tam, kde povedal, že budú. V ten deň som ich chytil sedem alebo osem. Myslel som si, že to bol celkom pekný začiatok, ale na ďalší deň sa tak ochladilo, že dokonca aj bobrie hrádze zamrzli. Do pondelka teplota ešte viac poklesla, a do utorka musela byť teplota okolo nuly. Brat Carl a ja sme sa tej noci naučili vzácnej lekcii: Nekupuj lacný spacák. Na ďalšie ráno som šiel dolu k malému prameňu, aby som priniesol vedro vody, a musel som rozbíjať ľad. Predtým, ako som sa vrátil do tábora, voda vo vedre zamrzla. Do tábora prišiel nejaký rančer a povedal nám, že prichádza búrka a mali by sme byť pripravení, tak brat Branham všetkých zavolal a opýtal sa nás, čo chceme robiť. Rozhodnutie bolo jednomyseľné: Zostať. Brat Branham a ja sme podnikli cestu do Kremmlingu, aby sme sa zásobili potravinami, a tiež chcel zavolať sestre Branhamovej, lebo mali výročie. Na ďalšie ráno každého varoval, „Vyzerá to tak, že dnes bude zlé počasie Ak začne snežiť, alebo pršať, alebo dážď so snehom, ponáhľajte sa späť do tábora tak rýchlo, ako len budete môcť. Vietor bude ten sneh víriť a budete sa točiť dookola a nebudete vedieť, kde ste.“ Povedali, že to urobia, potom sa každý vydal iným smerom. Brat Branham išiel smerom ku Corralovým Vrcholom, a ja som šiel hore na vrch vedľa tábora trochu sa prejsť. Okolo pol deviatej sa dalo povedať, že začína búrka. Čierne oblaky, najčernejšie, aké som kedy videl, viseli veľmi nízko, a čoskoro začal padať dážď so snehom, priviaty silnými vetrami. Verní svojmu sľubu, poľovníci sa začali vracať do tábora, každý okrem brata Branhama. Čakali sme okolo 30 minút, ale predtým, ako sme sa vôbec začali strachovať ohľadom jeho neprítomnosti, slnko svietilo a počasie sa obrátilo na nádherný deň. Okolo jedenástej vyšiel brat Branham z lesa. Na tvári mal úsmev a povedal nám, „Niečo sa teraz stalo, nad čím som sa divil celý svoj život.“ Keď sme sa ho začali pýtať, potriasol hlavou a povedal, „Poviem vám o tom neskôr.“ Ako vysvitlo, nezistili sme to až do 10.novembra v Jeffersonville, keď kázal Ten, ktorý je vo vás, že práve tam na tej hore, Boh stvorenia prikázal bratovi Branhamovi, aby pokarhal búrku, aby sa mohol radovať v spoločnosti Svojho proroka, ako spolu kráčali cez divočinu. Keď sa brat Capps vzdal ako jeden zo zastupujúcich pastorov v Modlitebni, diakoni ma požiadali, aby som zobral jeho miesto. Povedal som im, že urobím všetko, čo budem môcť. Pomáhal som uvádzať služby, príležitostne som viedol piesne a učil niekoľko nedeľných škôl až do roku 1970. Niektorí ľudia sa ma pýtali, či som sa nebál, keď som pomáhal na službách v Modlitebni a brat Branham bol tam. Nuž, nebál som sa vôbec, lebo on vám to vždy uľahčil. On vás pozdravil s takou prívetivosťou, a povedal, „Boh ti žehnaj.“ Viete, keby som bol katolíckym kňazom alebo tulákom na ulici, myslím, že by ma pozdravil rovnakým spôsobom. On bol jednoducho taký. Vaše sociálne postavenie pre neho nič neznamenalo, lebo s bratom Branhamom nebolo žiadne veľké „Ja“ alebo malé „ty“. Ak by bol každý úprimný, nemyslím si, že by sa niekto pri ňom cítil ako cudzí. Všimol som si, že brat Branham mal niektoré rovnaké črty, ako mal Ježiš. Bol taký jednoduchý. Nemuseli sme si vyťahovať slovníky a zisťovať, o čom hovorí, lebo to bolo tak jednoduché tým spôsobom, ako to bolo povedané. Oni do toho dnes vložili mnoho spletitých vecí - hovoria, že on myslel toto, tamto, a iné. Vezmite to len tak, ako je to povedané. Druhý deň po nehode v Amarillo bola nedeľa, tak sme šli do zboru. Bola to tichá, slávnostná služba. Každý sa modlil; nikto nemal veľa do povedania. My sme len verili, že všetko bude v poriadku. Brat Hickerson, brat Wheeler a ja sme sa rozhodli ísť do Amarillo, tak sme vyrazili v pondelok ráno a cestovali sme rovno tam. Keď sme dorazili v utorok ráno, stretli sme v moteli brata Billyho Paula a sestru Loyce. Veci boli dosť vážne. Šli sme do servisu, kam odtiahli auto brata Branhama a boli tam pracovníci, ktorí na tom vraku pracovali. Povedali, „To je veľmi neobyčajný človek. Bol tam v tom vraku tak uviaznutý, že sme ho ledva vytiahli. Ako sme sa ho snažili vyslobodiť, urobili sme niečo, čo mu ublížilo a vykríkol od bolesti, potom sa k nám otočil a povedal, 'Prepáčte.' On sa za to ospravedlňoval.“ V nemocnici nás bolo asi 40 a väčšinu času sme zostávali v suteréne. Každé tri hodiny niekoľkí z nás mohli ísť hore a navštíviť izbu. Raz som šiel aj ja. Potom na Štedrý večer, okolo 17:29 odišiel. Brat Pearry Green prišiel a požiadal niekoľkých z nás, aby sme šli hore – brat Wheeler, brat Hickerson, brat Evans, brat Blair, brat John Martin, brat Earl Martin a ja. Zhromaždili sme sa okolo postele a spievali sme „Jemu len ver.“ Potom sme odišli. Na cintoríne, kde je pochovaný, je tak trochu zvláštne miesto. Keby ste sa pozreli zhora, mohli by ste vidieť, že tam bola stará cesta, ktorá viedla na východ a západ, a ďalšia, ktorá ju pretínala, išla na sever a juh. Rovno v strede, kde to formuje kríž, je miesto, kde je pochovaný. Je to presne to vhodné miesto. ❏