úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Narodený: 7. januára 1928 Súčasné bydlisko: Jeffersonville, Indiana
Mal iba 30 rokov, keď ho W. M. Branham odporučil ako kandidáta na diakona v Modlitebni.
Bol to brat Banks a sestra Ruby Woodovci, ktorí ma presvedčili, aby som po prvý raz išiel počúvať brata Branhama. Žil som v Kentucky a chodil som do malého metodistického zboru, kde sa zo mňa snažili urobiť vedúceho piesní a učiteľa Nedeľnej školy, ale ja som sa na to jednoducho necítil. Jedného dňa sestra Woodová povedala, „Poďme a vypočujme si toho chlapíka, ktorý káže na strednej škole v Louisville.“
Bolo to v skorých päťdesiatych rokoch a stačilo len jediný raz a ja som s metodistickou cirkvou skončil. Keď som videl, čo urobil, prestal som hľadať a nikdy som už nehľadal žiadne iné miesto. Woodovci predali dom a presťahovali sa z Crestwoodu, Kentucky do Jeffersonville v roku 1954. Kúpili si dom vedľa domu brata Branhama a ja som kúpil ich starý dom v Crestwoode. Väčšinu svojho života som bol opravárom a odtiaľ, kde som býval, bolo len 40 km do Modlitebne, tak brat Branham veľakrát prichádzal dolu a dal mi opravovať svoje auto. Niekedy dokonca so mnou išiel pod strechu a začal leštiť kryt na motore, chladič a všetko možné, a jednoducho pracoval. Takmer vždy, keď sa pripravoval na odchod, nasadol do auta, naštartoval a potom mi zakýval, aby som prišiel k oknu. Potom mi niečo povedal alebo mi dal nejakú radu. V mojej mysli nikdy nebola otázka, ktorá nebola zodpovedaná.
Raz, keď som túžil prijať Ducha Svätého, prišiel brat Branham do môjho domu a keď odchádzal, povedal mi, „Nehľadaj žiadne druhy darov, lebo ak to budeš robiť, satan ti nejaký dá.“ Vidíte, nebol som na to pripravený. Zatiaľ som nevedel posúdiť, či je to Boh, ktorý to dáva, alebo satan. Bol to človek, od ktorého ste jednoducho nechceli odísť. Prišiel a sadol si do izby a rozprával sa s nami a na druhý deň ste v tej izbe stále mohli cítiť tú prítomnosť. Neodišlo to. Mnohokrát, keď som mal jeho auto doma na noc, aby som na ňom robil, vstal som v noci a išiel som von a sadol si doň a čítal jeho Bibliu, ktorú mal v odkladacej priehradke. Jednoducho som sa cítil, akoby tam bol. Ja a Banks Wood sme o tom zvykli celý čas hovoriť a vraveli sme, že na tom jednoducho niečo musí byť, čo sme zatiaľ nie celkom chápali.
Okolo roku 1958 brat Branham poprosil brata Wooda, aby sa ma opýtal, či by som nezvážil stať sa diakonom v Modlitebni. Myslel som si, že to bola veľká česť, požiadať ma o to, ale necítil som sa byť kvalifikovaný na to, aby som bol diakonom. Ale keď som zistil, že brat Branham chce, aby som ním bol, tak som povedal, že budem.
O pár rokov neskôr v jedno nedeľné popoludnie keď sme boli s manželkou na ceste do zhromaždenia, pozrel som sa na ňu a povedal som, „Dnes poviem bratovi Branhamovi, že rezignujem.“ Keď som prišiel do zboru, išiel som do jeho pracovne a povedal som, „Brat Branham, prišiel som ti povedať, že myslím, že rezignujem.“ Pozrel sa na mňa a povedal, „Prečo?“ Povedal som, „Nuž, jednoducho sa necítim byť kvalifikovaný na to, aby som bol diakonom. Nie som tak skutočne duchovný a nemám žiadne vzdelanie. Máš tu mužov, o ktorých viem, že sú vzdelaní a na tú prácu dobre kvalifikovaní. Chcel by som len ustúpiť nabok a nechať ťa dosadiť tam niekoho iného namiesto mňa.“ Povedal, „Vieš o tých všetkých, ktorých som videl za oponou času?“ Povedal som, „Áno.“ Povedal, „Budeš jedným z nich. Pomáhal si mi, a keď si to robil, pomáhal si mi ich tam dostať.“ Nikdy som nepomyslel na niečo také. Brat mojej manželky sa nervovo zrútil a dali ho do ústavu v Louisville. Keď sme ho prišli navštíviť jeden deň a keď sme sa vrátili na ďalší deň, on ani nevedel, že sme tam vôbec boli. Bol jednoducho mimo, mentálne.
V roku 1958, keď ste hovorili o uzdravení, ľudia si mysleli, že ste blázon. Ale jedného dňa som povedal jeho lekárovi, „Idem do zboru, kde sa modlíme za chorých, a potreboval by som vaše dovolenie, aby som mohol vziať toho chlapca so mnou do zboru.“ Povedal, „Viete, ja tomu tiež verím.“ Takmer som odpadol. Povedal, „Dovolím vám ho vziať, ak mi sľúbite, že ho privediete naspäť.“ Sľúbil som to a zobrali sme ho do zboru, keď som vedel, že brat Branham sa bude modliť za chorých.
Ledva som ho tam udržal; bol tak nervózny, že nevedel pokojne sedieť. Brat Branham povedal, „Zavolám troch ľudí, ale musia to byť ľudia, ktorí nie sú z tohto zboru. Nemôžu to byť žiadni miestni ľudia, lebo vy všetci ste už dosť videli. Vy všetci by ste mali byť veriaci.“
Pomyslel som si, „Nuž, to ma vylučuje.“ Cítil som sa tak zle. Len som sa natiahol a chytil som svoju ženu za ruku. Vedela, čo myslím. Sklonil som len svoju hlavu.
Zavolal nejakého muža spredu a nejakého z druhého konca. Potom začal pohybovať hlavou dopredu a dozadu veľmi pomaly, a povedal, „Tam vzadu sedí malý chlapík s akoby smutným duchom okolo seba. Modlil si sa za milovanú osobu, svojho švagra, ktorého si sem priviedol z ústavu pre mentálne postihnutých. Máš vieru a Pán to pre teba urobí.“ Cítil som, akoby sa všetky moje vlasy postavili rovno hore.
Vzal som toho chlapca späť do nemocnice a asi o dva dni ho prepustili a už nikdy viac ho to netrápilo. Pán ho nielen uzdravil, ale ho aj spasil.
Brat Branham mi kúpil rybárske náčinie a udicu, keď počul, že idem na Floridu, a cestoval celú cestu do Crestwoodu, kde som pracoval, aby mi to priniesol. Povedal, „Mám tu pre teba niečo malé.“ S tou udicou v Tampa Bay chytil viac ako dvestopäťdesiat kíl rýb. Bolo to dlho po tom, čo mi to dal, keď som jedného dňa sedel a chytal ryby a zbadal som, čo tam bolo napísané, na vrchnáku tej rybárskej krabice: Môj kamoš. Vôbec som si to tam nevšimol, keď mi to dával. Inokedy mi priniesol pušku 0,22 automatickú. Nikdy som nepoľoval; dokonca som ani nevedel, ako sa strieľa z pušky. Ale jedného dňa som bol s ním a povedal som mu, že uvažujem nad tým, že si kúpim túto staršiu pušku na poľovanie na veveričky. Ukázal som mu ju a povedal som, „Brat Branham, pozrel by si sa na tú pušku, aby si videl, či stojí za to? Ja neviem nič o puškách.“ Pozrel sa na mňa tak trochu zvláštne a povedal, „Nekupuj si teraz žiadnu pušku.“ Myslel som si, že asi by som sa mohol zastreliť alebo niečo také! Bál som sa.
Keď som išiel ďalšiu nedeľu do zboru, Billy Paul mi podal čisto novú pušku s ďalekohľadom a povedal, že je od jeho otca. Nedal by som ju za nič. Jedného dňa sa ma brat Branham opýtal, „Ako ťa volajú v práci?“ Povedal som, „Hick.“ Povedal, „To je lepšie.“ Pozrel sa na moju ženu a povedal, „Nevolaj ho jeho rodným meno [Hollin], lebo jeho meno ho umiestňuje na nesprávne miesto.“ A povedal, „Budem ťa volať Hick.“ Tak teraz ma každý volá Hick.
Jedna vec, na ktorú som nikdy nezabudol, bol deň, keď sme boli brat Billy Paul, Dávid Wood a ja vonku na poli vedľa domu brata Branhama v nedeľu popoludní. Išiel som do svojho auta a zobral som si rukavicu a loptičku a len sme si nadhadzovali v troch smeroch a míňali tie nadhody. Brat Branham vystrčil hlavu z okna svojho domu a zavolal na nás. Povedal, „Chlapci, prestaňte s tým. V nedeľu to nerobíme.“
Nevedel som, že robím niečo zlé. Cítil som sa, akoby som sa chcel odplaziť pod rohožku. Neskôr nám povedal, že keby sme niečo také robili v nedeľu, zničilo by to naše svedectvo. Bol som tam v to ráno, keď prišiel do Modlitebne a povedal, „Stojím tu s palcami stiahnutými v topánkach... Budem Mu čeliť ako zbabelec predtým, ako Mu budem čeliť ako antikrist...“ Boli sme na zhromaždení v Chicago a zatiaľ čo sme tam boli, ľudia sa začali schádzať a hovoriť, že brat Branham je Ježiš Kristus. Povedal som, „V žiadnom prípade. To nemôžem prijať.“
Viem, že niektorí ľudia si to myslia. Ale keď som s ním nastúpil do auta, začal o tom hovoriť a povedal, „Vedel si, že tí ľudia to majú robiť?“ Povedal som, „Nie, nevedel som, brat Branham.“ Urobil si tri malé značky na ruke a povedal, „Títo dvaja vonku sú dva extrémy. Teraz, tento tu, čokoľvek robím, ťažko s ním môžem pohnúť, ale tuto je jeden, ktorý sa hýbe naozaj ľahko. Musím to urobiť, že to vyzerá až natoľko ako Ježiš, aby som dostal túto prvú osobu do pohybu, tým, že tento druhý ide až poza to a hovorí, že to je Ježiš. Ale ak zo mňa urobíš čokoľvek iné ako svojho brata, hriešnika spaseného z milosti, robíš zo mňa antikrista.“
Vedel som, že brat Branham bol človekom tak ako ja, ale napriek tomu som videl Ježiša Krista, ako cez neho pracuje. Videl som ho, ako berie ľudí za ruku (bol som tak blízko, ako som teraz ku tebe, keď to robil), a potom poznal tajomstvá sŕdc. Robil to aj na mne; povedal mi niečo, o čom som vedel, že to nemal odkiaľ vedieť, niečo, čo mu mohol ukázať iba Boh. Potom to prišlo do vypovedania a tam to bolo. Stvorenie. To je to, čo sa stalo, keď Banks išiel hore do Colorada poľovať s bratom Branhamom. Vrátil sa a povedal mi, čo sa stalo a ja som mu povedal, „Banks, ty si bol práve svedkom presne tej istej veci, ktorá sa stala, keď bol Jozua vo vojne a potreboval viac času. Hovoril ku živlom a poslúchli ho.“ Len si pomysli, tá istá vec sa stala v našom dni.
Mám sedemdesiatsedem rokov. Počúvam toto Posolstvo už päťdesiatštyri rokov. Stále môžem počúvať tie pásky, ktoré som počúval po celé tie roky, a dnes sú jasnejšie ako boli vtedy. Nerozumiem tomu. Spôsobuje to, že sa cítim smiešne: myslím si, „Pane, či som spal, keď to kázal?“ Teraz je to omnoho jasnejšie.
Keby ten prorok niekedy povedal niečo, a to by zlyhalo, povedal by som, „Zabudnem na celú tú vec.“ Ale nikdy to tak nebolo; bolo to vždy správne. Brat Branham povedal, že to nemôže zlyhať, lebo to nie je on, človek. Bol to Boh, ktorý cez neho hovoril. Neverím, že bol Ježišom Kristom, ale videl som Ježiša Krista prísť v našom dni. ❏