Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstiev a Boh každého potešenia, ktorý nás teší v každom našom súžení, aby sme aj my mohli tešiť tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení, potešením, ktorým sme sami tešení od Boha. (2. Korinťanom 1:3-4)
Všetko prirodzené je obrazom (typom) duchovného. Ako sme mali dobrý pokrm, ktorý sme jedli za stolom, to je obraz dobrého Pokrmu, ktorý jeme zo Slova. Vidíte, to je len obraz. To je vonkajšie vyjadrenie (fyzická časť) duchovnej časti, ktorá pre nás znamená viac než tá fyzická časť. Vidíte?
Ale teraz, vezmime si napríklad, čo ak by nejaký človek, ktorý vie o slnečnom svetle, a ono svieti, a on potom odmieta uznať, že tam je slnečné svetlo? Povedal by, "Jednoducho tomu neverím." A ide dole do pivnice, zaviera dvere a jednoducho odmieta vedieť, že svieti slnko. "Ja tomu neverím."
Niekto by povedal, "Ó, je to teplé. Je to zdravé. Ľudia, ktorí žijú v slnečnom svetle, majú farbu, a keď žijú v slnečnom svetle, sú zdravší."
"Ja tomu neverím," povedal by, jednoducho by sa tam vo vnútri zatvoril. No, taký človek je v úbohom stave. Ak to človek robí, niečo nie je v poriadku s jeho mentálnym zdravím.
A ak sa nejaký človek zatvorí pred Božím duchovným slnečným Svetlom, niečo nie je v poriadku s jeho duchovným stavom, pretože, ak človek odmieta kráčať pod vedením dobrého Boha, akým je náš Boh, ktorý je naším potešením a našou silou. A žiť v Jeho slnečnom Svetle znamená duchovný rast. To je duchovná sila, žiť v Jeho slnečnom Svetle, svietení Jeho Slávy! No, to je to najväčšie privilégium, aké máme, žiť pod slnečným Svetlom Božej Slávy. Pozrite na dobrých, zdravých Kresťanov!
Vezmite si nejakého muža alebo ženu, ktorý by sa zavrel dole do nejakej pivnice a nevidel by slnečné svetlo, prirodzené slnečné svetlo, ktoré pre neho Boh pripravil, ale on tomu odmieta veriť. A kvôli egoizmu sa zaviera preč. Taký človek čoskoro dostane anémiu, stane sa bledý, nebude mať žiadnu dobrú silu, nebude mať zdravie a čoskoro... kvôli tomu, že sa zavrel preč od samotného privilégia, ktoré mu Boh dal. Je to tak. On to urobil svojvoľne.
Potom, ak sa my zavierame preč od Slávy Božej, od krstu Duchom Svätým alebo obecenstva Ducha; prvé, čo zistíte, staneme sa bledými, chorými Kresťanmi. Naše prežitie sa stráca, stáva sa zakaleným. A keď prídu ťažké skúšky, stiahneme sa a vraciame sa späť. Je potrebný vojak, ktorý žil v slnečnom Svetle Božom, je potrebný duch, ktorý pozná Boha, kde nie je žiadneho kúsku pochybnosti; oni môžu stáť uprostred problému a skríknuť, "Môj Vykupiteľ žije!" Haleluja! To je to, vidíte.
W. M. Branham, Utešiteľ, 61-1001E