Žiadajte Jeruzalemu pokoj a hovorte: Nech žijú v blahu a v pokoji tí, ktorí ťa milujú! Nech je pokoj medzi tvojimi múrami, bezpečnosť v tvojich palácoch! Už pre svojich bratov a svojich priateľov budem hovoriť: Nech vládne pokoj v tebe! Pre dom Hospodina, našeho Boha, budem hľadať tvojho dobrého. (Žalm 122:6-9)
Mária a Marta, bolo to potom, ako opustili cirkev a uverili v Ježiša a Ježiš odišiel preč a zanechal ich v kríze, keď bol ten chlapec Lazár chorý. A potom ten chlapec ochorel a Ježiš odišiel. To bolo hrozné. Poslali po Neho; On neprišiel. Odišiel ďalej. A znova po Neho poslali; On stále nechodil a bolo to stále horšie. A potom, keď pominuli všetky nádeje, Lazár zomrel, bol pochovaný štyri dni v hrobe, už sa rozkladal. A v tej najtemnejšej hodine, pominuli všetky nádeje i všetko ostatné, práve v tom čase prišiel Ježiš.
Tu idú Jeho učeníci do Emaus, všetky nádeje pominuli. Ich Majster bol mŕtvy a všetky tie veci, kráčali sklamaní po ceste, vracali sa naspäť domov, išli naspäť ku svojim rybárskym sieťam, a kamkoľvek išli. Potom prechádzal okolo Ježiš. To je práve spôsob, ako to Boh robí.
No, tam vtedy, a teraz im to zabralo asi štyridsaťpäť minút alebo hodinu, kým vyšli na tento kopec. No, Ježiš [Abrahám] musel odniekiaľ prísť naozaj rýchlo, pretože on mal po boku nôž. Izák mal na chrbte drevo. On niesol v ruke oheň a išiel hore na ten kopec, aby zabil svojho vlastného syna, pretože mu to povedal Boh, a povedal mu, že skrze toho syna požehná všetky národy.
Najprv musel čakať dvadsaťpäť rokov, aby toho syna dostal, a teraz sa mal obrátiť a zabiť ho. Vidíte, činiac to zasľúbenie dvojitým. Boh musel dať Abrahámovi skúšku. Nikdy nebudeme vedieť, v akej skúške Abrahám obstál, až kým ho nestretneme v sláve.
A potom na vrchu toho kopca, potom sa dostal tam hore a postavil oltár z kameňov. A povedal, "Otče, tu je..." Malý Izák povedal, "Tu je oheň a tu je drevo." Povedal, "Ale kde je obeť?" Vidíte?
No, on povedal, "Synu, Boh si pre Seba zaobstará obeť." Vidíte? A potom povedal, "Boh zaobstará obeť." A tak zviazal malému Izákovi ruky, položil ho na oltár, vytiahol nôž. A viem si predstaviť toho starého otca s jeho jediným synom, miloval ho. Mal teraz asi sto rokov, a takto má ruku v Izákových vlasoch a tiahne mu za ne hlavu dozadu, majúc na hrudi tento veľký nôž. On bol samým srdcom jeho bytia, a to bolo znamenie, že Boh bol v Abrahámovi... Všimli ste si to?
Pozrite na Dávida, keď bol zosadený z trónu svojím vlastným ľudom. Vyšiel na Olivový vrch, díval sa späť a plakal, pretože bol odmietnutý. Jeho vlastný, ktorého miloval, Absalom, ho odohnal z trónu. A tam boli jeho vlastní dôverní muži a hádzali na neho kamene. A on vyšiel na ten vrch a obzrel sa naspäť na Jeruzalem a plakal, pretože bol odmietnutý.
O osemsto rokov neskôr, Syn Dávidov, Kristus Ježiš, odmietnutý v meste Jeruzalem tými, ktorých miloval, plakal nad Jeruzalemom. To bol Kristus v Dávidovi.
Všetky tie staré veci v Starom Zákone, mohli by sme jednoducho vziať hodiny na to, aby sme ukázali, ako to všetko smerovalo ku Ježišovi Kristovi, všetko ku Nemu. A v Ňom leží plnosť vykúpenia. V Ňom leží každé vykupiteľské meno Jehovu, leží to rovno v Ňom. Celé spasenie spočíva rovno v Ňom. Celé vyslobodenie spočíva rovno v Ňom. Všetok pokoj, všetko uspokojenie.
W. M. Branham, Sedem zlúčených mien Jehovu, 55-0120